V Lilipute sa politické pomery už tristo rokov nezmenili… Presne pred tristo rokmi, 28. októbra 1726, vyšli v Londýne Gulliverove cesty Jonathana Swifta. Na titulnej strane však namiesto autora figuroval fiktívny cestovateľ Lemuel Gulliver. Ani po troch storočiach sa ich čitatelia celkom nevzdali. Pri knihe, ktorá o ľudskej povahe nemá priveľké ilúzie, je to celkom pozoruhodné. V Lilipute sa Gulliver naučil, že na veľké politické konflikty vôbec netreba veľkých ľudí. Stačí jedno vajce a dva tábory. Každý z nich presne vie, na ktorom konci ho treba rozbiť. Z kuchynskej drobnosti sa najprv stane spor o vieru a napokon štátna záležitosť. Na raňajky sa medzitým akosi zabudne. Keby sa tam Gulliver vrátil dnes, nepochybne by stretol poslanca, ktorý si celú svoju politickú kariéru založil na obrane tupého konca. Prečo treba brániť práve ten, na to by si už zrejme nespomenul. O to presnejšie by však vedel, na ktorej strane stojí a s kým si za jeden stôl za nijakých okolností nesadne. Tlačové oddelenie strany by zatiaľ vysvetlilo, že v tomto spore vlastne nikdy nešlo o vajce. V hre sú predsa omnoho vážnejšie veci: tradície, sloboda a budúcnosť národa. Vajce je len symbol. Pokiaľ možno, nech ho teda nikto nerozbíja skôr, než sa skončí tlačová konferencia. Za tristo rokov sa však aj v Lilipute všeličo zmodernizovalo. Spor o vajce by už mal vlastného hovorcu, kameramana aj profil na sociálnej sieti. Gulliver by sa zrejme pozeral na vajce. Politik do kamery.