Pokladník, ktorému sa konečne dalo veriť. Lebo to bol stroj.

James Ritty mal v roku 1879 krčmu a jeden problém. Hostia poctivo pili aj platili, no tržba cestou k pokladni akosi pravidelne strácala na váhe. Ritty podozrieval svojich zamestnancov. Mohol sa s nimi porozprávať, ale to sa mu zdalo ako priveľmi ľudské riešenie. Radšej vynašiel stroj. Dňa 4. novembra dostal spolu so svojím bratom Johnom patent na mechanickú registračnú pokladnicu. Jednu z jej neskorších verzií nazvali „neúplatný pokladník“. Nekradol, nežiadal zvýšenie platu ani sprepitné nepovažoval za svoju súkromnú vec. Bol to dokonalý zamestnanec. Len pivo nevedel čapovať. Pokrok v službách nedôvery sa odvtedy nedal zastaviť. Dnes už pokladnice hlásia údaje priamo daňovému úradu. Ritty ešte kontroloval iba svojho pokladníka. Dnes šéf kontroluje pokladníka, daňový úrad kontroluje šéfa a stroj o oboch svedomito podáva hlásenia. Je až dojímavé, akej príkladnej spolupráce sú schopní tí, čo si navzájom nedôverujú. Medzitým sa už dá merať pracovný čas, počet úderov do klávesnice aj výkon. Vedúci môže na grafoch sledovať, ako usilovne jeho zamestnanci pracujú, takže sa už nemusí namáhať ani tým, aby ich naozaj poznal. Graf je mimoriadne spoľahlivý spolupracovník: nikdy sa nespýta, či to, čo meria, má vôbec zmysel. Za stoštyridsaťsedem rokov vzniklo z nedôvery celé odvetvie. Dôvera však naďalej funguje v offline režime.