„Nikto nemá právo iba poslúchať.“ — Hannah Arendt
Servilnosť málokedy vpochoduje do miestnosti v čižmách.
Zvyčajne prichádza oveľa tichšie.
Najprv vyzerá len ako slušnosť. Potom ako prispôsobenie sa okolnostiam. Neskôr si ju vysvetlíme ako zdravý pud sebazáchovy a napokon takmer ako životnú skúsenosť.
Človek si jedného dňa všimne, že to, čo ešte včera považoval za ústupok, dnes nazýva znalosťou reality.
Znie to lepšie.
Takmer profesionálne.
Veľké dejiny nás trochu rozmaznali. Naučili nás predstavovať si morálne rozhodnutia vo veľkých kulisách: uniformy, tribúny, demonštrácie, väznice, dramatické prejavy a rozhodujúce okamihy, v ktorých sa človek musí postaviť na jednu alebo druhú stranu.
V skutočnom živote však osobná zodpovednosť často prichádza v podstatne menej pôsobivom balení.
Napríklad na porade o deviatej ráno.
Niekto povie niečo, o čom všetci pri stole vedia, že to nie je celkom pravda.
Nič mimoriadne. Možno len príliš optimistické číslo, trochu uhladenejšie vysvetlenie alebo rozhodnutie, ktorého dôvod znie v zápisnici oveľa lepšie než v skutočnosti.
V miestnosti je osem ľudí.
Jeden sa pozerá do notebooku. Druhý si zapisuje. Tretí sa už naučil, že otázky predlžujú porady.
Štvrtý má hypotéku.
Nikto nič nepovie.
A porada pokračuje.
Neskôr sa možno všetci zhodnú, že to vlastne nebola ich vec.
O osobnej zodpovednosti sa totiž väčšinou nerozhoduje vo veľkých historických chvíľach, ale v drobných pohyboch, ktoré v tej chvíli nevyzerajú nijako historicky.
V tom, že sa niekto neopýta.
Že nepovie: toto nie je v poriadku.
Alebo že jednoducho zistí, že prikývnuť hlavou je pohodlnejšie než narovnať chrbticu.
Dejiny neskôr dávajú takým chvíľam veľké mená. Na mieste však všetko pôsobí až nepríjemne obyčajne.
Takmer administratívne.
Skoro ako kancelárska rutina.
Podpis. Mlčanie. Pohľad inam.
Veta, ktorú bude rozumnejšie nevysloviť.
Kvôli kariére, pokoju, možno aj obedu.
Človek si napokon vždy nájde niečo dostatočne praktické.
A akým rafinovaným remeslom sa medzitým stalo morálne premaľovanie poslušnosti.
Zrazu je z nej lojalita. Disciplína. Profesionalita. Firemná kultúra. Tímový duch. Rešpektovanie procesov. A napokon jednoducho správny pracovný prístup.
Moderný svet je v tomto pozoruhodne schopný.
Už ani nemusí veľmi rozkazovať.
Rozkaz je totiž hrubý nástroj. Zanecháva stopy. Niekto ho musí vysloviť, niekto podpísať a raz možno niekto nepríjemne položí otázku, kto ho vlastne vydal.
Omnoho elegantnejšia je atmosféra.
Stačí rámec, zopár očakávaní a miestnosť, v ktorej všetci približne vedia, ktoré názory sú vítané, ktoré tolerované a ktoré sú síce formálne povolené, ale človek si nimi zbytočne komplikuje život.
Nikto vám nepovie, že nesmiete hovoriť.
Len postupne zistíte, že niektoré vety majú nezvyčajne vysoké prevádzkové náklady.
Takéto účty sa človek naučí počítať pomerne rýchlo.
Najprv iba tuší, čo by bolo vhodné povedať. O niečo neskôr to už hovorí sám od seba. Potom začne svoje vety preventívne upravovať ešte skôr, než ich vysloví.
A po čase sa možno aj trochu pohoršene pozrie na toho, kto stále váha.
Na nového kolegu, ktorý ešte nepozná miestne zvyky.
Na človeka, ktorý sa naivne opýta:
„Ale prečo?“
Takí ľudia bývajú spočiatku únavní.
Ešte nevedia, že niektoré otázky už boli zodpovedané tým, že sa nepokladajú.
Vtedy už servilnosť veľa pomoci zvonka nepotrebuje.
Otvorený nátlak je zbytočný.
Duša je natoľko zdvorilá, že väčšinu práce vykoná sama.
A potom už nejde iba o pracovisko.
Rovnaký mechanizmus funguje v rodine, v politike, na úrade, v škole, v spoločenských kruhoch. Všade tam, kde existuje niečo, čo by človek nerád stratil.
Postavenie.
Prístup.
Pokoj.
Pozvanie.
Povesť rozumného človeka.
Alebo len pohodlie, že sa nemusí každé ráno zobúdzať s pocitom, že ho niekde považujú za problémového človeka.
Je veľmi jednoduché obdivovať odvahu v retrospektíve.
Zvlášť cudziu.
Oveľa komplikovanejšie je povedať nepríjemnú vetu vo chvíli, keď človek ešte nevie, či bude mať pravdu, či mu niekto pomôže a či o dve hodiny nebude ľutovať, že jednoducho nedržal ústa.
Preto sa osobná zodpovednosť nezačína tým, že sa človek stane hrdinom.
To by bol na pondelkové ráno pred kávou príliš ambiciózny program.
Začína sa oveľa skromnejšie.
Tým, že aspoň sám sebe neklame.
Že si vlastnú zbabelosť nezačne evidovať pod položkou „rozumnosť“.
Že to, čo je v skutočnosti obyčajným podriadením sa, nezabalí do elegantnej stuhy sebaospravedlnenia.
To neznamená, že musíme bojovať každý boj.
Aj odpor môže byť márnivý. A človek, ktorý má pri každej príležitosti potrebu demonštrovať vlastnú morálnu chrbticu, môže byť pre svoje okolie pomerne vyčerpávajúci.
Nie každá porada je skúškou charakteru.
Nie každý šéf je tyran.
A nie každé „dobre“ je kapituláciou civilizácie.
Práve preto je tá hranica zaujímavá.
A nepríjemná.
Lebo ju obyčajne neprekročíme jedným veľkým krokom.
Posúvame ju po centimetroch.
Dnes nepovieme jednu vetu.
Zajtra sa radšej neopýtame.
Pozajtra už vysvetľujeme novému kolegovi, že „takto to tu jednoducho funguje“.
O niekoľko mesiacov dokonca začneme systém obhajovať.
Nie nevyhnutne preto, že mu veríme.
Ale preto, že je psychologicky oveľa pohodlnejšie veriť systému, ktorému sme sa prispôsobili, než si každý deň pripomínať, že sme sa prispôsobili niečomu, čo sa nám kedysi nepáčilo.
A to sa týka aj nás.
Možno práve nás o trochu viac, než by sme si radi priznali.
Lebo zvonka je servilnosť vždy veľmi dobre viditeľná.
Na inom človeku okamžite spoznáme príliš ochotný úsmev, príliš rýchly súhlas, to malé preventívne prikývnutie ešte predtým, než nadriadený dokončil vetu.
Na sebe to zvykneme nazývať schopnosťou orientovať sa v situácii.
Človek je k vlastným kompromisom tradične zhovievavejší.
Pozná ich okolnosti.
Vie, aký mal deň.
Vie, čo všetko je v stávke.
A predovšetkým vie, že tentoraz predsa o nič veľké nejde.
Len o jednu vetu.
Jeden podpis.
Jedno mlčanie.
Práve tie malé veci sú však nebezpečné tým, že sa veľmi ľahko stanú zvykom.
Poslušnosť má bod, za ktorým už neslúži poriadku.
Od tej chvíle začne pomaly naleptávať charakter.
Nie naraz.
Keby to bolelo okamžite, bolo by to jednoduchšie.
Najznepokojujúcejšie na tom všetkom je práve to, ako nenápadne sa to deje.
Nič nepraskne.
Nezaznie dramatická hudba.
Nikto nevstúpi do miestnosti a neoznámi, že od dnešného dňa ste človekom, ktorý bude mlčať aj vtedy, keď by mal hovoriť.
Nanajvýš trochu inštitucionálneho šumu v pozadí.
Niekoľko e-mailov.
Porada.
Nová smernica.
Možno formulácia o potrebe spoločného postupu.
A človek si iba po čase všimne, že sa už dlhšie zakaždým skláňa o čosi nižšie, než by chcel.
Najskôr mu je tá poloha nepríjemná.
Potom znesiteľná.
Napokon normálna.
Z ľahostajnosti sa stane úslužnosť.
Z úslužnosti reflex.
A reflex sa po čase veľmi ľahko začne podobať na charakter.
Najhoršie možno nie je to, že sme niekedy poslúchli.
Každý človek poslúcha. Bez istej miery poslušnosti by spoločný život sotva fungoval.
Horšie je, keď prestaneme rozlišovať medzi pravidlom a podriadenosťou, medzi lojalitou a servilnosťou, medzi rozumnosťou a strachom.
A najhoršie je, keď nám už ani nenapadne položiť si túto otázku.
Lebo sme si zvykli.
Na tón.
Na mlčanie.
Na ten nepatrný pohyb hlavy.
Na polohu, v ktorej stojíme.
A jedného dňa nám už ani nepripadá nepohodlná.
Komentáre
Načítavajú sa komentáre…