„Podľa teórie demokracie obyčajní ľudia vedia, čo chcú, a dostanú to. Poriadne.“
H. L. Mencken
Je takmer dojímavé sledovať, ako sa pred voľbami zrazu zapĺňajú regály.
Verejný život vtedy prichádza o posledné zvyšky vznešenosti a mení sa na čosi dôverne známe: na dobre osvetlený supermarket, kde je morálka súčasťou prezentácie tovaru a sľub slúži ako akciová nálepka.
Z reproduktorov sa znova a znova ozýva, že práve teraz je ten správny čas nakupovať. Zásoby sú obmedzené. Príležitosť historická. Ponuka, samozrejme, časovo obmedzená.
Zákazník, ktorý sa inokedy ešte považuje za občana, tlačí pred sebou nákupný vozík. Nedôveruje celkom, ale ani natoľko, aby sa obrátil a odišiel domov.
Na regáloch už čaká úhľadne zoradený tovar.
Politici.
V nových obaloch a starostlivo zvolených farbách. Na každom sa vynímajú nálepky: „bio“, „domáce“, „bez prísad“, „osvedčené ľuďmi“, „rodinné balenie“, „prémiová kvalita“.
Niektoré obaly majú na sebe viac nálepiek, než je v nich obsahu.
A niekde v rohu vždy zostáva aj ten starý, upokojujúci sľub:
Tentoraz je tu naozaj pre ľudí.
Upozornenie drobným písmom je, prirodzene, o čosi menej nápadné:
Môže obsahovať stopy populizmu, skresľovania reality a nepredvídateľných morálnych vedľajších účinkov.
Nájdu sa tu aj staré známe značky vyrábané podľa osvedčenej receptúry. Jedným je ich chuť dôverne známa, iným obracia žalúdok. Obal sa však pred každými voľbami vynoví.
Výrobok môže zostať ten istý. Obal, samozrejme, nie.
Potom prídu nové edície.
„Úplne nové zloženie!“
„Bez starých chýb!“
„Čistejší, silnejší, dôveryhodnejší!“
Staré prísady stačí uviesť na obale v inom poradí, aby výrobok pôsobil moderne aspoň do prvého použitia.
Volič stojí pred regálom.
Otáča krabicu v rukách. Číta etiketu. To písmo už pozná.
Pamätá si, že aj minule sa to začalo podobne: sľubom, akciovou ponukou a starostlivo zostaveným príbehom o tom, že tentoraz už bude všetko inak.
A potom, niekedy po skončení kampane, sa objavili prvé príznaky: mierne žalúdočné ťažkosti, rastúca podráždenosť, chronická nedôvera a občasná nevoľnosť pri sledovaní správ.
A predsa.
Zakaždým sa ocitne pred tým istým regálom.
Nádej je totiž zvláštna vec. Nie je to politický postoj. Skôr tráviaci reflex.
Možno tentoraz receptúru naozaj vylepšili.
Možno bude verzia so „zníženým obsahom zodpovednosti“ a „zvýšeným pocitom starostlivosti“ tentoraz ľahšie stráviteľná.
Možno po nej nezostane pachuť.
Človek dokáže zabudnúť na všeličo. Najmä na to, čo už pred štyrmi rokmi oľutoval.
Medzitým sa objavia limitované série, národné špeciality a, samozrejme, aj politici z malých nezávislých dielní. Ručne vyrábaní, samozrejme, bez priemyselných prísad.
Vyrábajú sa v malých sériách, no hluku narobia za veľkovýrobu.
Každý tvrdí, že nie je ako ostatní.
Že neobsahuje konzervačné látky.
Že on ešte niečomu verí.
Že za jeho obalom je výnimočne aj skutočný obsah.
Zvyčajne sa tomu dá veriť dovtedy, kým sa na výrobku neobjaví cenovka.
Moderný politik napokon nemusí klamať v tradičnom zmysle slova. Iba sa predáva s návodom na použitie, ktorý sa miestami rozchádza s realitou.
Dnes je to už skôr otázka komunikácie.
Zloženie býva starostlivo vyvážené: jedna dávka pobúrenia, dve dávky sľubov, trochu strachu, štipka identity, vhodne zvolený nepriateľ a toľko vlasteneckej arómy, koľko treba na prekrytie problémov s dátumom spotreby.
Príliš veľa reality môže pokaziť zákaznícky zážitok.
A dôslednosť sa zasa zle balí.
Zákazník toto všetko vie.
Nie je naivný.
Vie, ako to chodí.
Nie je tu prvýkrát.
Vie, že akcia býva často len novým označením starého tovaru. Vie, že „o 30 percent menej zodpovednosti“ sa napokon zvyčajne objaví na účte niekoho iného. A vie aj to, že „teraz to už bude lepšie“ patrí medzi najspoľahlivejšie konzervačné látky na politickom trhu.
A predsa výrobok vezme z regálu.
Možno preto, že prázdny vozík pôsobí ešte znepokojivejšie.
Možno preto, že si jednoducho treba vybrať.
Alebo preto, že štyri roky sú dosť dlhý čas na to, aby nepríjemná pachuť vybledla a nový obal začal opäť pôsobiť presvedčivo.
Pri pokladni sa dlho nečaká.
Jeden pohyb, jedno rozhodnutie, jeden krížik na papieri a výrobok už ide na spoločný účet.
Účtenku, samozrejme, nedostaneme.
Záručné podmienky sa navyše menia od jedného volebného obdobia k druhému.
Kupujúci si výrobok odnesie domov, zaradí ho do každodenného života a čaká.
Spočiatku sa obyčajne nedeje nič zvláštne.
Potom sa pomaly začnú objavovať vedľajšie účinky.
Trochu inflácie, mierna atrofia inštitúcií, rastúca nervozita vo verejnom priestore, istá strata dôvery a tá unavená morálna nevoľnosť, ktorú spravodajstvo už dávno nepovažuje za príznak, iba za bežný hluk v pozadí.
Reklamačný pult sa, prirodzene, otvára až o niekoľko rokov.
Dovtedy si treba odložiť obal.
Diagnóza býva jednoduchá:
Politické predávkovanie. Opakovaná expozícia. Chronické užívanie nádeje.
Odporúčaná liečba tiež nie je zvlášť zložitá: odstup, pozorné čítanie etikety a vyhýbanie sa rozhodnutiam založeným výhradne na obale.
O dodržiavaní týchto odporúčaní nie sú k dispozícii spoľahlivé údaje.
Potom prejde niekoľko rokov.
A regály sa znova zaplnia.
Nové obaly. Nové logá. Nové príbehy.
Občas sa podarí vystaviť ako novinku aj starý výrobok. Pri správnom osvetlení sa dá všeličo.
Zákazník sa vráti.
O čosi unavenejší. O čosi skeptickejší.
Ale vráti sa.
Pretože demokracia sa vo svojej tichej, trochu ošúchanej podobe ľahko mení na spotrebiteľský návyk.
Po každom sklamaní dostane nový obal.
Pred každými voľbami sa znovu objaví na regáli.
A my si opäť prečítame etiketu.
Akoby sme si už nepamätali tú chuť.