Odborné usporiadanie ľudstva

„Na svete sú približne dva druhy ľudí: tí, ktorí ustavične rozdeľujú ľudstvo na dve skupiny, a tí, ktorí to nerobia.“
Robert Benchley

Človek si zo všetkého najradšej predstavuje poriadok práve tam, kde je iba zmätok, slabé nervy, dotknutá ješitnosť, názory pred obedom a presvedčenia po večeri. Svet je, ako vieme, nepríjemne zložitý. Človek je však lenivý. Z tejto vydarenej kombinácie sa zrodila prastará rozkoš zo škatuľkovania.

Aká je to úľava, keď sa už nemusíme zaoberať ľuďmi a vystačíme si so skupinami. Netreba si všímať tón hlasu, zaváhanie, láskavosť ani zbabelosť. A už vôbec si nemusíme pripúšťať nepríjemnú možnosť, že všetky tieto vlastnosti môžu pokojne prebývať v jednom človeku. Stačí vedieť, do ktorej škatuľky patrí. O zvyšok sa postará predstavivosť, predsudok a ten príjemný pocit, že aj tentoraz stojíme na správnej strane. Prirodzene, na tej našej.

Moderný svet v tom dosiahol pozoruhodný pokrok. Kedysi bolo treba človeka poznať dlhšie, aby sme sa v ňom mohli mýliť s náležitou istotou. Dnes stačí niekoľko sekúnd. Jedna veta, jedno zdieľanie, úsmev v nesprávnej chvíli a dotyčný už je na svojej morálnej polici.

Niekto sa napríklad v spoločnosti nezasmeje na správnom vtipe. Kým sa ostatní dosmejú, už presne vedia, koho volí, ktoré noviny číta a čo si myslí o budúcnosti sveta. Ten vtip jednoducho nepočul.

Na zaradenie to však úplne stačí. Medzi slušných. Medzi skazených. Medzi bdelých. Medzi ovce. Medzi normálnych. Medzi tých ostatných. Civilizácia predsa len pokročila: dnes už aj intelektuálna lenivosť funguje v dokonale usporiadaných systémoch.

A netreba na to ani veľké svetonázorové spory. Stačí rodinný obed. V každej rodine sa nájde niekto, kto o ostatných dávno vie svoje. Jeden je odjakživa sebecký, druhý nikdy nedospel a tretí má už od mladosti priveľa názorov. Rozsudky padli pred rokmi; odvtedy sa mení nanajvýš obrus. Ak sa raz zachová zodpovedne aj ten večne nespoľahlivý člen rodiny, zhovievavo sa usmejeme. Mal len šťastie. Bolo by predsa nespravodlivé pokaziť jediným dobrým skutkom názor, ktorý si rodina celé roky tak starostlivo pestuje.

Človek však nie je práve tvor stvorený pre prehľadné tabuľky. Skôr pripomína komodu, ktorú niekto poskladal bez návodu a potom sa tváril, že presne takto to malo byť. Jedna zásuvka sa zasekáva, druhá sa otvára sama a v tretej ležia dávne krivdy, zbytočná pýcha a niekoľko viet, ku ktorým by sme sa dnes už radšej nehlásili. Dopoludnia je zásadový, popoludní ješitný, večer trochu zbabelý a na druhý deň prekvapivo veľkorysý. Najmä ak sa dobre vyspal a pri raňajkách nečítal správy. Nijaká kultivovaná tabuľka nemá z niečoho takého radosť.

Na schodisku nás napríklad nepozdraví sused. To úplne stačí, aby sme vedeli, že je namyslený. Možno si nás nevšimol, no to je slabé vysvetlenie. Možno sa práve vracia z nemocnice. To by však už celú vec zbytočne komplikovalo. Na druhý deň prejdeme okolo neho bez pozdravu my. To je, samozrejme, iný prípad. Ponáhľame sa, sme unavení, práve sme dostali nepríjemnú správu. Keď ide o nás, okolnosti treba chápať. Pri druhých by také pochopenie len narušilo čistotu nášho úsudku.

Svet nerozdeľujeme na dve polovice preto, že by bol taký jednoduchý. Robíme to preto, že je to pohodlné. Porozumieť druhému si vyžaduje čas a niekedy je to vyslovene únavné. Treba počúvať, zvažovať a občas dokonca zniesť aj to, že druhý človek nie je úplný hlupák. Len sa mýli inak než my. A načo podstupovať toľkú námahu, keď celú prácu za nás urobí jediné slovo?

Zaradiť človeka je rýchle a nič to nestojí. Má to aj ďalšiu, azda najväčšiu výhodu: jeho spoluprácu vôbec nepotrebujeme. Nemusíme sa s ním ani rozprávať. Ešte by nám povedal niečo, čo by narušilo náš starostlivo vytvorený názor. Morálne účtovníctvo máme do večera uzavreté a môžeme pokojne uložiť hlavu na vankúš. Aj dnes sa nám podarilo vniesť do ľudstva trochu poriadku.

Keď si už raz na niekoho vytvoríme názor, pamäť ochotne pomôže. Zo starej láskavosti sa stane vypočítavosť a z mlčania zákernosť. Z jediného stretnutia, na ktoré zabudol prísť, sa zasa stane dôkaz, že sa naňho nedalo spoľahnúť už vtedy. Minulosť sa pomaly prispôsobí nášmu dnešnému presvedčeniu. Ak sa predsa len nájde spomienka, ktorá do obrazu nezapadá, odložíme ju bokom. Bolo by predsa nefér, keby sme pre niekoľko tvrdohlavých faktov museli prehodnocovať taký osvedčený omyl.

Spoločné názory sa dnes rodia oveľa rýchlejšie. Kedysi trvalo celé nedeľné popoludnie, kým sa rodina dohodla, čo si bude myslieť o príbuznom, ktorý na obed neprišiel. Dnes na to stačí niekoľko správ. Napokon zavládne úplná zhoda. Na čom presne, to už radšej nikto nezisťuje.

Najväčšie ťažkosti však máme s ľuďmi, ktorí sa nechcú okamžite postaviť na jednu či druhú stranu. Človek, ktorý ešte váha, je nevďačný materiál. Raz s nami súhlasí, inokedy sa vypytuje a na konci rozhovoru si dokonca dovolí povedať, že si to ešte musí premyslieť. Spočiatku sme k nemu zhovievaví, približne dovtedy, kým nevyjde najavo, že jeho váhanie nie je iba predsieňou nášho názoru. Vtedy nám trpezlivosť dôjde. Ak proti nám nič nemá, prečo sa k nám nepridá? Pochybnosti si, samozrejme, ctíme. Najmä v slávnostných prejavoch, kde nikoho nezdržujú. V bežnom živote však priateľský rozhovor nie je vedecký ústav a pred dezertom by sa už patrilo vedieť, na ktorej strane človek stojí.

A to všetko sa často odohráva v mene otvorenosti a tolerancie. Každý má, samozrejme, právo na vlastný názor. Toto právo radi rešpektujeme, pokiaľ ho niekto nevyužíva príliš nápadne. S človekom, ktorý zmýšľa inak, nemáme v zásade nijaký problém. Len by sme boli radšej, keby tak zmýšľal inokedy, niekde inde a najlepšie v inej spoločnosti. To, prirodzene, nie je nijaká netolerancia. Len rozumné usporiadanie pokojného spolužitia.

Nálepka, ktorú niekomu prilepíme, začne časom ovplyvňovať aj svojho nositeľa. Ak s niekým roky zaobchádzame ako s problémovým človekom, začne sa vyhýbať spoločnosti, hovorí čoraz menej a občas nám naozaj odpovie podráždene. Okolie si spokojne vydýchne. Konečne máme dôkaz. Koľko poctivej práce sme vynaložili, aby sme sa ho dočkali, už netreba skúmať. Nálepka teda človeka nielen opisuje, ale pomáha ho aj formovať. Tomu potom hovoríme skúsenosť.

Tie isté vlastnosti u nás dostávajú rôzne mená podľa toho, komu patria. Náš človek je rozhodný, ten druhý tvrdohlavý. Keď názor zmeníme my, vyvíjame sa. Ak ho zmení niekto na druhej strane, je z neho razom prebehlík. Netreba zakaždým nanovo určovať, čo slová znamenajú. Stačí skontrolovať, kto ich vyslovil. Pre slovníky to možno nie je dobrá správa, ale svedomiu sa tým značne uľaví.

Lenže z tohto vzorne usporiadaného sveta sa skôr či neskôr začnú vytrácať ľudia. Zostanú po nich roly, tábory, kolónky a čiarové kódy. S nálepkami sa zaobchádza ľahšie. Neodvrávajú, nemenia názory a nepripomínajú nám, že sme s nimi ešte včera v niečom súhlasili.

Keď už má každý svoju nálepku, je zrazu celkom jednoduché rozhodnúť, koho sa oplatí vypočuť, komu sa môžeme vysmiať a voči komu je obyčajná ľudská úcta iba zbytočnou zdvorilosťou.

Úcta zostáva, samozrejme, zásadou. Výnimky vedieme v osobitnej evidencii.

A celé to má ešte jedno osobitné čaro: ten, kto najhlasnejšie protestuje proti zovšeobecňovaniu, už v ďalšej vete ochotne rozdelí celé ľudstvo. On predsa nikoho neškatuľkuje. On má vo veciach jasno. Kedysi sme tomu vraveli predsudok. Dnes prichádza v elegantnejšom balení a obyčajne sa predáva spolu s dobrým pocitom zo seba samého.

Mňa napríklad mimoriadne rozčuľujú ľudia, ktorí ostatných ustavične škatuľkujú. O nich aspoň presne viem, čo sú zač.

A tak si žijeme. Pekne a moderne. Každý z nás si usporadúva ľudí okolo seba ako nervózny knihovník, ktorý už dávno nečíta knihy, iba na ne lepí štítky.