V dobrej spoločnosti

Muž sedí pri večeri.

Nie je to nijako zvlášť dôležitá večera. Šesť známych, niekoľko pohárov vína, niekto priniesol priveľa chlebíčkov a dezert čaká v kuchyni na chvíľu, keď všetci začnú protestovať, že to naozaj nebolo treba, a nakoniec z neho nezostane ani omrvinka.

Spočiatku sa hovorí ľahko. O cestovaní, deťoch, práci, o rozvode spoločného známeho. Pri ňom, samozrejme, každý vedel, ako to dopadne. Zvláštne, že kým sa ešte dalo niečo zachrániť, nikto taký jasnozrivý nebol.

Neskôr príde reč na čosi iné. Na správu, rozhodnutie, možno na človeka, o ktorom sa posledné dni všade hovorí.

Muž na to má názor. Aspoň si to ešte pred pár minútami myslel.

Na opačnom konci stola niekto povie, čo si o tom myslí. Rozhodne, no nie útočne. Žena po jeho pravici hneď prikývne, ďalší pridá niečo, čo ráno čítal, a niekto poznamená, že už bolo načase, aby to konečne niekto povedal nahlas.

Muž zatiaľ dojedá posledný chlebíček, ktorý sa mu podarilo uchmatnúť skôr než ostatným.

Nemlčí zo strachu. Nemá sa čoho báť. Sú to jeho priatelia. O prácu kvôli nim nepríde, výplatu mu neurčujú a ani tanier mu nevezmú spred nosa.

Len čaká.

Kým naňho príde rad, pri stole už vzniklo čosi, čo sa nedá celkom nazvať názorom. Skôr spoločná nálada. Nie je to celkom to isté. S názorom sa dá polemizovať. So spoločnou náladou už oveľa horšie.

— Ja by som sa na to možno pozeral trochu inak — povie napokon.

Jeden z hostí sa k nemu obráti.

— Ako?

V otázke nie je nič nepriateľské. Práve preto je trochu nepríjemná.

Teraz by mohol povedať, čo si pôvodne myslel. Škandál by z toho nebol. Zrejme ani hádka. Nanajvýš by sa na pár minút stal jediným človekom pri stole, ktorý sa na tú istú vec pozerá z inej strany.

Prejde pohľadom po ostatných.

— Ani neviem — povie. — Len sa mi zdá, že je to trochu zložitejšie.

Na to sa už dá prikývnuť.

Tá veta nikoho neurazí, k ničomu ho nezaviaže a ešte to vyzerá, že si zachoval chladnú hlavu.

Rozhovor plynie ďalej a o pár minút už aj on pridá poznámku na podporu názoru, s ktorým pôvodne celkom nesúhlasil.

Neklame. Len si zo svojho názoru vyberie tú bezpečnejšiu časť.

Zvyšok môže počkať.

Cestou domov mu rozhovor ešte na chvíľu príde na um. Nič také sa predsa nestalo. Nič, z čoho sa robia morálne otázky. Nezaprel sám seba, nezradil svoje zásady a nikto mu za mlčanie nezaplatil. Len nemal chuť zostať pri príjemnej večeri sám so svojím názorom.

Je to celkom obyčajná ľudská potreba.

Možno práve preto ju netreba podceňovať.

Omyl málokedy vyzerá ako omyl, keď sa na ňom zhodne dosť ľudí. Čo tvrdí jeden, môže byť čudáctvo. Keď to isté tvrdia desiati, už je to názor. A keď sa pridajú ďalší, čoskoro z toho bude verejná mienka, nálada v spoločnosti alebo, celkom jednoducho, realita.

Kto zostane sám, ocitne sa v zvláštnej situácii. Nie nevyhnutne preto, že nemá pravdu. Jeho pravde len chýba súhlas ostatných.

Ak si devätnásti z dvadsiatich myslia to isté, pri tom dvadsiatom nám zvyčajne nenapadne, že možno uvažuje nezávislejšie než ostatní. Skôr si povieme, že niečomu nerozumie, nemá všetky informácie alebo jednoducho nechápe, čo sa okolo neho deje.

Väčšina pritom nemusí na nikoho tlačiť.

Niekedy stačí prekvapený pohľad.

Sme spoločenské tvory a zvyčajne to považujeme za jednu zo svojich lepších vlastností. Má to však aj druhú stránku: reakcie ostatných čítame až prekvapivo presne. Vieme, kedy sa zasmejú v správnej chvíli, kedy ticho trvá o pár sekúnd dlhšie, po ktorej vete niekto siahne po pohári a pri ktorej začne byť zrazu mimoriadne zaujímavý vzor na obruse.

Netreba nad tým premýšľať.

Stačí byť medzi ľuďmi dosť dlho.

Spoločný omyl je v tomto ohľade pohodlnejší než osamelá pravda. Netreba ho zakaždým obhajovať od začiatku. Keď ho niekto spochybní, sú tu predsa ostatní. A časom mu už samotná ich prítomnosť dodá váhu.

Toľko ľudí sa predsa nemôže mýliť.

Dejiny nenaznačujú, že by išlo o mimoriadne spoľahlivý argument. Napriek tomu sa drží v prekvapivo dobrej kondícii.

Má aj ďalšiu výhodu. Ak sa neskôr ukáže, že sme sa mýlili, zostane nám množné číslo.

My sme si to mysleli.

Tak sme to vtedy chápali.

Vtedy to tak videli všetci.

„My“ zodpovednosť nezmaže. Len ju rovnomernejšie rozdelí, a hneď sa s ňou žije ľahšie. Aj vlastné staré omyly sa zdajú odpustiteľnejšie, keď zistíme, že sme ich neurobili sami, ale v dobrej spoločnosti.

Pravda je spoločensky menej obratná.

Veľmi ju nezaujíma, čo si myslí hostiteľ, na ktorej strane už sedí väčšina ani či práve priniesli dezert. Výrok neprestane byť pravdivý len preto, že zaznel v nevhodnej chvíli, zbytočne predĺžil večer alebo prinútil niekoho znovu otvoriť vec, ktorú už v sebe dávno uzavrel.

Preto sa často nerozhodujeme proti pravde.

Len v prospech vhodnejšej chvíle.

Teraz možno nie.

Nie tu.

Nie pred toľkými ľuďmi.

Inokedy. V pokoji.

„Inokedy“ je v spoločenských otázkach pozoruhodne pružný termín.

O pár dní muž začuje tú istú tému znova, tentoraz medzi inými ľuďmi. Niekto vysloví názor nápadne podobný tomu, čo si on sám myslel pred večerou.

Pozorne ho vypočuje.

Teraz mu však na ňom čosi prekáža. Čosi prehnané.

Nevedel by presne povedať čo. Medzitým prečítal niekoľko článkov, vypočul si iné argumenty, možno si len trochu spravil poriadok vo vlastných myšlienkach. Keď sa napokon ozve, povie:

— Je to predsa len zložitejšie.

Neuvedomí si, že tú vetu už raz použil. Len za iných okolností.

Nie je na tom nič zvláštne. Názory sa menia. Raz nás presvedčia nové fakty, inokedy lepší argument. A niekedy nám len začne prekážať myšlienka, s ktorou sa ešte nedávno dalo celkom pohodlne žiť.

Zvnútra sa to nerozlišuje ľahko.

To, že premýšľame spolu s inými, samozrejme, nie je samo osebe problém. Bez toho by spoločnosť dlho nevydržala. Nemôžeme osobne overovať každý údaj, nanovo skúmať každé vedecké tvrdenie ani každé ráno otvárať diskusiu o tom, po ktorej strane cesty majú jazdiť autá.

Sme odkázaní na druhých.

Na odborníkov, inštitúcie, tradície, spoločnú skúsenosť aj na vieru, že niektoré otázky už niekto premyslel dôkladnejšie než my.

Problém nastane, keď spoločný názor prestane byť oporou nášho myslenia a začne myslieť namiesto nás.

Keď si nemyslíme to isté preto, že sme dospeli k rovnakému záveru, ale dospejeme k rovnakému záveru preto, že ho už zastáva väčšina.

Zvonka to vyzerá takmer rovnako.

Zvnútra tiež.

Sociálne siete nám nedali žiadnu celkom novú vlastnosť. Len odstránili čakanie, ktoré bolo kedysi potrebné, aby sme zistili, čo si myslia ostatní.

Kedysi bolo treba niekam zájsť. Do práce, do krčmy, do kostola, na rodinný obed. A počkať, kým niekto otvorí tému.

Dnes stačí odomknúť telefón.

Za pár minút vidíme, ktorá veta dostala sto smajlíkov, pod ktorou sa strhla hádka a ktorá zostala takmer bez povšimnutia. Netreba prieskum verejnej mienky, aby sme vycítili, akú spoločenskú cenu môže mať názor.

Technológia nám nehovorí, čo si máme myslieť.

Ani nemusí.

Stačí, že nám ukáže, koľkí zostanú na našej strane, keď to vyslovíme.

Muž si možno neskôr doma ešte raz spomenie na tú večeru. To, čo povedal, nijako zvlášť neľutuje. Ani to, čo nepovedal. Priatelia zostali priateľmi, z debaty si nikto nič neodniesol a ostatní si už zrejme ani nepamätajú, kto čo povedal.

Ani on.

Pamätá si len na chvíľu, keď mohol povedať niečo iné.

A nepovedal.

Možno nabudúce.

Niekde, kde bude pokojnejšie. Pred menším počtom ľudí. Tam, kde nebude musieť vopred premýšľať, aké ticho po jeho slovách zostane.

So samotnou pravdou sa väčšinou ešte dá žiť.

Ťažšie býva, že človek vopred nevie, kto pri ňom zostane, keď ju vysloví.