Ľudstvo rado napreduje. Najmä vpred. Kam vlastne smeruje, to už radšej neskúma. Za posledných niekoľko storočí toho totiž vynašlo toľko, že pochybovať o pokroku by bolo vyslovene nezdvorilé.
Dnes už lietadlá križujú oceány, družice obiehajú okolo Zeme, medicína si poradí s čoraz väčším počtom chorôb a človek sa za pár sekúnd spojí s niekým na opačnom konci sveta. Kedysi trvalo celé mesiace, kým sa nejaká hlúposť dostala z jedného kontinentu na druhý. Dnes jej stačí pár kliknutí a celosvetové pobúrenie sa často stihne rozšíriť skôr, než si vôbec niekto overí, čo sa vlastne stalo.
Technika je nepochybne úžasná.
Človek s ňou občas dokonca drží krok.
Rád sa pritom utešuje predstavou, že ľudstvo sa napriek všetkým zakopnutiam predsa len zlepšuje. Pomaly, občas s trochou krvi na saku, inokedy s menšou diktatúrou pod pazuchou, no z dlhodobého hľadiska nezadržateľne. Akoby dejiny boli zle udržiavaným eskalátorom, ktorý sa občas zasekne, občas sa rozbehne opačným smerom, no napokon predsa len všetkých vyvezie vyššie.
Človek tomu rád verí. Najmä ak má to šťastie, že žije práve v súčasnosti.
Neskorší dátum narodenia totiž rád považuje za morálnu zásluhu. Ľudia v minulosti ľahko naleteli cisárom, vodcom, rečiam o dejinnom poslaní a všelijakým pekne zabaleným šialenstvám. Dnešný človek už, samozrejme, také veci prekukne.
Pozná ich následky.
Videl o nich dokumentárne filmy.
Niektorí si dokonca prečítali knihu.
V nedeľu dopoludnia vezme človek syna na historickú výstavu. Expozícia približuje najtemnejšie obdobia dvadsiateho storočia. Staré fotografie, uniformy, propagandistické plagáty, starostlivo uchovávané noviny. Na stenách sú heslá, ktoré kedysi presvedčili milióny ľudí, že problémy sveta možno raz a navždy vyriešiť niekoľkými jednoduchými opatreniami.
Na fotografie hľadí zachmúrene.
Najviac ho udivuje, koľko ľudí dokázalo uveriť celkom očividným nezmyslom. Dnes na to, našťastie, stačí pripojenie na internet.
Syn sa zastaví pred fotografiou niekdajšieho masového zhromaždenia a spýta sa, prečo toľko ľudí verilo jednému vodcovi.
Vysvetlí mu, že propaganda, strach a túžba patriť k väčšine tvoria mimoriadne nebezpečnú kombináciu. Ľudia majú radi, keď im niekto ponúka jednoduché odpovede na zložité otázky. Najmä ak za všetko môžu vždy tí druhí.
– A to si nevšimli, že im klamú?
– Mnohí si to všimli. Len sa neodvážili ozvať.
– A ostatní?
– Tí tomu možno uverili. Alebo bolo jednoduchšie tomu veriť.
Odpoveď je uspokojivá. Aj on sám je s ňou spokojný. Dejiny majú totiž jednu veľkú výhodu: človek sa pri nich dokáže za pár minút cítiť múdrejší.
A pritom nemusí vôbec nič riskovať.
Na konci výstavy veľký nápis pripomína návštevníkom, že z chýb minulosti sa treba poučiť.
Samozrejme, súhlasí. Urobí fotografiu a zverejní ju na sociálnej sieti. Pripíše, že bez poznania dejín niet skutočného pokroku.
Niekoľkým známym sa príspevok páči. Jeden poznamená, že istým ľuďom by návšteva tejto výstavy obzvlášť prospela.
Aj s tým súhlasí.
Presne vie, koho má na mysli.
Moderný človek sa naučil vyrovnávať s minulosťou priam vzorne. Organizuje konferencie, pripomína si pamätné dni, odhaľuje pamätníky. Barbarstvo má v múzeách vlastné oddelenie, o predsudkoch vznikajú vedecké štúdie a o servilnosti si možno vypočuť odborné prednášky.
To všetko sú skutočné úspechy. Poznanie sa rozšírilo a mnohí dnes môžu žiť slobodnejšie a bezpečnejšie než ich predkovia.
Lenže dejiny neposkytujú záruku.
Sloboda sa totiž nededí celkom tak ako babičkin porcelánový servis. Nestačí ju vystaviť vo vitríne, obdivovať ju počas sviatkov a zakazovať deťom, aby sa jej dotýkali.
Treba ju aj používať.
To býva občas nepohodlné.
V pondelok ráno už človek na dejiny veľmi nemyslí. Čaká ho práca, auto vydáva čudné zvuky a v susedskej skupine sa opäť rozprúdila diskusia.
Jeden zo susedov chce vedieť, na čo sa minuli peniaze vyzbierané na rekonštrukciu. Nie je veľmi obľúbený. Často sa pýta, občas v nevhodnej chvíli, a niekedy žiada aj dokumenty, ktoré správca už dávno označil za úplne v poriadku.
Aj jeho by zaujímalo, na čo sa tie peniaze použili.
Výťah napríklad stále poriadne nefunguje, hoci správca už niekoľkokrát informoval o jeho oprave. V písomných správach sa mu darí o poznanie lepšie než medzi poschodiami.
Napíše teda krátky príspevok:
„Podľa mňa má každý právo pozrieť si faktúry. To ešte neznamená, že niekomu nedôverujeme.“
Spokojne ho odošle.
Vlastne ho celkom teší, ako jednoznačne sa postavil na stranu transparentnosti.
Prvé reakcie sú priaznivé.
Jeden zo susedov mu poďakuje, že sa konečne ozval aj niekto ďalší. Iný pripomenie, že každý má, samozrejme, právo byť informovaný.
Potom sa ozve správca domu.
Zdvorilo pripomenie, že sa o dom stará už dvadsať rokov, často aj vo svojom voľnom čase. Mrzelo by ho, keby obyvatelia po toľkých rokoch začali pochybovať o jeho poctivosti.
To je skutočne nepríjemná situácia.
Navyše správcu osobne pozná. Slušný človek. Vlani sa sám postaral o opravu domového telefónu. Pravda, trvalo to tri týždne, ale napokon fungoval.
Dvadsať rokov skúseností predsa len niečo znamená.
Najmä ak človek nemá chuť zisťovať, čo presne.
Medzitým ďalší sused poznamená, že už samotné dožadovanie sa faktúr začína byť trochu urážlivé. Iný zase upozorní, že ustavičné podozrievanie neprospieva dobrým vzťahom v dome.
Sused, ktorý ešte pred niekoľkými minútami tiež chcel vidieť doklady, teraz svoje stanovisko spresňuje. On predsa nikoho z ničoho neobviňoval. Pýtal sa výlučne v záujme objasnenia situácie. Inak úplne súhlasí s tým, že základom dobrých susedských vzťahov je vzájomná dôvera.
Pri čítaní týchto slov trochu zneistí.
Veď ani on nechcel nikoho uraziť.
Začne písať ďalší príspevok. Uisťuje ostatných, že správcovu poctivosť, samozrejme, nijako nespochybňuje. Potom vymaže vetu, v ktorej opäť spomína faktúry. Mohlo by to vyznieť príliš nástojčivo.
V ďalšej verzii už zostane len všeobecná zmienka o transparentnosti.
Aj tú si ešte raz prečíta.
Napokon odošle len toto:
„Podľa mňa sa dá o všetkom diskutovať, ale mali by sme si zachovať slušný tón.“
Na tom predsa nie je nič zlé.
Práve naopak. Keď sa nad tým zamyslí, svojím príspevkom vlastne podporil dialóg.
Ostatným sa jeho príspevok páči.
O faktúrach sa ďalej nehovorí.
Neskôr si celú diskusiu ešte raz prečíta. Trochu ho mrzí, že jeho pôvodná otázka mohla vyznieť nesprávne. Chcel predsa iba pomôcť.
Ale človek musí vedieť, kedy nemá zmysel situáciu ďalej vyostrovať.
Ľudí z minulosti je ľahšie súdiť. Dokumenty, svedectvá aj následky ich činov sú už známe. Keď však človek žije uprostred vlastnej doby, nikto mu vopred nepovie, za ktorú vetu sa raz bude hanbiť.
Je tu len každodenný život. Práca, rodina, susedia, pokazený výťah. A príjemná túžba nepohádať sa s nikým, koho človek bude musieť na druhý deň opäť stretnúť v garáži.
Moderný svet sa, našťastie, naučil takéto situácie pomenúvať s pozoruhodnou eleganciou.
Staré šialenstvá dostávajú nový slovník, staré hriechy nové logo a stará podlosť absolvuje komunikačný tréning.
Zo strachu sa stáva obozretnosť. Z mlčania zodpovedný prístup. Z ústupčivosti rozumný kompromis.
Na nič z toho pritom netreba nijakú mimoriadnu zlomyseľnosť. Občas stačí niekoľko ľudí, ktorí si chcú zachovať dobré vzťahy, a jedna otázka, ktorú už postupne nikto nepovažuje za aktuálnu.
Popoludní sa diskusia v susedskej skupine opäť rozhorí.
Sused totiž zase chce vidieť faktúry.
Tým už skúša trpezlivosť ostatných.
Podľa jedného bola otázka dávno zodpovedaná. Iný pripomína, že spoločenstvo nemôže fungovať v atmosfére neustáleho podozrievania.
Správca napokon navrhne nové pravidlo: príspevky obsahujúce osobné útoky alebo vyvolávajúce zbytočné napätie by sa v budúcnosti zverejňovali až po predchádzajúcom schválení.
Spočiatku sa mu to zdá prehnané.
Potom si však prečíta odôvodnenie.
Vlastne nejde o obmedzovanie slobody prejavu, ale o vytvorenie podmienok na kultivovanú diskusiu. Veď nikto predsa nechce nikoho umlčať. Ide len o to, aby niekoľko jednotlivcov nemohlo zneužívať trpezlivosť ostatných.
Navyše sa o všetkom rozhodne demokraticky.
Na tom mu záleží.
Demokracia má svoje zásady a on si na nich vždy zakladal. Obzvlášť príjemné je, keď s jeho chápaním týchto zásad súhlasí aj väčšina.
Hlasovanie trvá niekoľko sekúnd.
Ťukne na „Áno“.
Nie preto, že by chcel niekoho umlčať. Jednoducho zastáva názor, že so slobodou prichádza aj zodpovednosť.
Po hlasovaní sa mu trochu uľaví.
Kedysi by sa kvôli takejto záležitosti musela zvolať mimoriadna schôdza vlastníkov. Dlhé diskusie, zápisnica, prezenčná listina, prípadne menšia hádka na chodbe.
Teraz stačilo pár ťuknutí na displeji.
Výhody technického pokroku sú skutočne nepopierateľné.
Večer syn opäť vytiahne učebnicu dejepisu. Na druhý deň má odovzdať krátku úvahu o tom, prečo sa môžu chyby minulosti opakovať.
Rád mu pomôže.
Vysvetlí mu, že ľudská povaha sa nemení tak rýchlo ako technológia. Strach, márnivosť, príťažlivosť moci a schopnosť ospravedlniť si vlastné konanie sprevádzajú človeka už celé tisícročia.
Každá generácia má sklon myslieť si, že je múdrejšia než tá predchádzajúca.
Lenže samotné vedomosti ešte nikoho nechránia pred omylmi.
Na to treba aj premýšľať.
Syn si pozorne robí poznámky.
Otca to teší. Považuje za dôležité, aby sa chlapec naučil myslieť samostatne, automaticky nepreberal názor väčšiny a nedovolil, aby zaňho rozhodovali iní.
Syn zrazu zdvihne hlavu.
– Oci, a čo by si robil ty, keby si vtedy žil?
Už-už chce odpovedať.
Veď odpoveď je vlastne jednoduchá. On by určite neveril všetkému. Nenasledoval by slepo ostatných. Keby sa diala nejaká očividná nespravodlivosť, ozval by sa.
Lenže tentoraz mu slová akosi nejdú na jazyk.
– Ťažko povedať, čo by som vtedy urobil. Vždy záleží na okolnostiach.
Syn prikývne a zapíše si to.
Otec ho spokojne pozoruje. Teší ho, že chlapec berie poučenia z dejín tak vážne.
Vtom mu zavibruje telefón.
Hlasovanie v domovej skupine sa skončilo. Väčšina schválila nové pravidlá. Správca sa poďakuje obyvateľom za zodpovedný prístup a s potešením oznámi, že odteraz sa všetky príspevky budú zverejňovať až po schválení.
Na chvíľu sa zarazí. Nespomína si, že by návrh znel práve takto.
Možno ho len nepozorne čítal.
Napokon, podstata zostáva rovnaká.
Pokoj v dome.
Spokojne odloží telefón.
Syn medzitým opäť zdvihne oči od zošita.
– Oci, môžem sa ešte niečo opýtať?
– Samozrejme.
Vždy ho tešilo, keď sa syn pýtal.


Komentáre
Načítavajú sa komentáre…