Verejná mienka dnes naozaj nemá dôvod sťažovať sa. Všetci ju majú radi, všetci si ju vážia, všetci sa na ňu odvolávajú. Politici sa jej klaňajú, odborníci ju merajú, televízni moderátori kladú otázky v jej mene a firmy míňajú nemalé peniaze na to, aby zistili, čo si myslí. Potom ešte väčšie na to, aby si, pokiaľ možno, myslela niečo iné.
Verejná mienka je totiž dôležitá. Priveľmi dôležitá na to, aby sa o seba starala sama.
V poriadnej demokracii je, samozrejme, pánom ľud. To ochotne uzná každý politik, najmä pred voľbami. Ľud je múdry, ľud sa nemýli, vôľa ľudu je posvätná. Pravda, iba dovtedy, kým nechce niečo iné, než by mal. Vtedy mu treba trochu pomôcť. Oddaní služobníci demokracie to, prirodzene, radi urobia.
Dnes už všetko prebieha mimoriadne kultivovane. Nikto nič neprikazuje, nikto sa nevyhráža a nikto od občana nežiada, aby si myslel to či ono. Jednoducho sa postará o to, aby k správnemu záveru dospel, pokiaľ možno, sám. Je to oveľa elegantnejšie a dotyčnému navyše zostane príjemný pocit, že sa rozhodol slobodne a podľa vlastného uváženia.
A na tom dnes obzvlášť záleží. Žijeme predsa v dobe samostatných rozhodnutí.
Celkom obyčajný občan sa ráno zobudí, uvarí si kávu a vezme do ruky telefón. Zatiaľ sa mu nič mimoriadne nestalo. Nikto mu neublížil, nikto ho neurazil, nič ho bezprostredne neohrozuje. Vlastne by ho mohol čakať celkom príjemný deň.
Telefón má však na vec iný názor.
Už prvá správa mu naznačí, že by sa mal rozhorčiť. Z druhej sa dozvie, na koho presne. Tretia mu vysvetlí, že kto sa nerozhorčuje, je pravdepodobne sám súčasťou problému.
Kým dopije kávu, občan už stratil dôveru v tri spoločenské skupiny, pohŕda dvoma politikmi, pocítil odpor k jednej krajine, o ktorej doteraz takmer nič nevedel, a má neotrasiteľný názor na záležitosť, o ktorej existencii ešte pred dvadsiatimi minútami nemal ani tušenia.
Ešte stále sedí pri kuchynskom stole v papučiach, ale už presne vie, ako by sa mala vyriešiť politická kríza v ďalekej krajine. Svoj vlastný deň si zatiaľ naplánovať nestihol.
Ale aspoň sa informoval.
Jeho telefón je mimoriadne pozorný spoločník. Presne vie, čo chce počuť. Ak má z niečoho strach, ukáže mu ďalšie hrozby. Ak sa na niekoho hnevá, dostane nové dôkazy, že na to má všetky dôvody. A ak má pocit, že svet sa k nemu správa nespravodlivo, ochotne mu predstaví niekoľko miliónov ľudí, ktorí si myslia to isté.
Algoritmus sa neháda. Je na to príliš dobre vychovaný. Radšej chápavo prikyvuje a občas vytiahne ešte niečo, čo človeka konečne poriadne rozčúli.
Po čase občan nadobudne pocit, že konečne našiel miesto, kde mu všetci rozumejú. Nemusí sa obhajovať, pochybovať ani sa trápiť nepríjemnými otázkami. Svet je jednoduchý, prehľadný a predovšetkým presne taký, aký podľa neho vždy bol.
Zariadenie je inteligentné. Majiteľ spokojný. Obchodný model funguje.
Pritom internet kedysi prichádzal s naozaj veľkolepým prísľubom. Ľudstvo konečne vytvorilo systém, v ktorom sa každý môže niekoľkými kliknutiami dostať k podstatnej časti poznania nahromadeného za celé tisícročia. Knižnice, vedecké výskumy, historické dokumenty aj diela najväčších mysliteľov sveta sa zrazu ocitli na dosah ruky.
Možnosti boli takmer neobmedzené.
Ľudstvo po krátkom zvážení dospelo k záveru, že sa radšej poháda o to, či je známa osobnosť na fotografii naozaj taká hlúpa, ako sa dá usúdiť z komentárov. Čoskoro pribudli tisíce príspevkov a účastníci diskusie sa napokon zhodli aspoň v jednej veci: tá druhá strana nemá o ničom ani potuchy.
Formovanie verejnej mienky má, samozrejme, aj svojich odborníkov. Väčšinou sú to vážni ľudia v dokonale padnúcich oblekoch, ktorí nikdy nehovoria o manipulácii. Hovoria o komunikačnej stratégii, spoločenskej osvete, budovaní naratívu a doručovaní správneho posolstva správnej cieľovej skupine.
K manipulácii sa nikto neprizná. Komunikačná stratégia však na vizitke vyzerá výborne.
V príjemne klimatizovanej kancelárii sedia práve takíto odborníci okolo stola. Pred sebou majú grafy, notebooky, minerálky a niekoľko starostlivo pripravených prezentácií. Úloha nie je zložitá: treba presvedčiť obyvateľstvo o správnosti nepopulárneho zvýšenia poplatkov.
„Ľudia sú proti,“ oznámi jeden z poradcov.
„Prečo?“
„Pretože by museli platiť viac.“
Prítomní sa na chvíľu zamyslia. To je skutočne nepríjemná okolnosť, navyše sa s ňou dosť ťažko polemizuje.
Najstarší poradca, ktorého autoritu vybudovalo niekoľko úspešných volebných kampaní a pár mimoriadne drahých neúspechov, však spokojne prikývne.
„Tak sa ich nepýtajme na zvýšenie poplatkov.“
„Ale na čo?“
„Na to, či považujú bezpečnosť svojej rodiny za dôležitú.“
„A čo má bezpečnosť rodiny spoločné so zvýšením poplatkov?“
„To už vyrieši komunikačné oddelenie.“
Ostatní sa naňho pozrú s uznaním. Niekto už pripravuje nový dotazník.
O niekoľko dní prieskum ukáže, že drvivá väčšina obyvateľstva považuje bezpečnosť svojej rodiny za dôležitú. Výsledok je povzbudivý. Podľa tlačovej správy spoločnosť jednoznačne podporuje zodpovedné opatrenia a politik spokojne konštatuje, že dialóg s občanmi priniesol svoje ovocie.
Poradcovia splnili zadanie, politik získal potrebný mandát a verejná mienka opäť preukázala svoju múdrosť.
Len obyvatelia celkom nechápu, kedy vlastne súhlasili so zvýšením poplatkov.
To však bude zrejme komunikačný problém, ktorý sa dá ľahko odstrániť ďalšou kampaňou.
Verejná mienka má ešte jednu mimoriadne cennú vlastnosť: je pozoruhodne pružná. Čo bolo včera neprijateľné, je dnes nevyhnutné a zajtra to už bude mať historický význam. Občan musí len pozorne sledovať vývoj a dbať na to, aby mal pravdu vždy v správnom čase.
Občas to spôsobuje menšie ťažkosti.
Stáva sa totiž, že si niekto pamätá, čo ten istý politik hovoril minulý rok. Prípadne si vyhľadá jeho staršie vyjadrenie alebo, čo je už vyslovene nevhodné, porovná dve navzájom si odporujúce tvrdenia. V najhoršom prípade dokonca vytiahne starý videozáznam, na ktorom súčasný hlásateľ historickej pravdy ešte pred niekoľkými mesiacmi s rovnakým presvedčením vysvetľoval presný opak.
S takým človekom je ťažké si poradiť. Otázky kladie spravidla v tej najmenej vhodnej chvíli. Vyťahuje minulosť, keď by sa malo hovoriť o budúcnosti, a dožaduje sa faktov práve tam, kde sa už podarilo vytvoriť správnu atmosféru.
V dnešnom verejnom živote sa pamäť pomaly stáva podvratnou činnosťou.
Ani pochybujúci občan nie je obzvlášť obľúbený. Nezdieľa všetko okamžite a niekedy je dokonca schopný po prečítaní poburujúceho titulku prečítať si aj samotný článok. Nájdu sa aj mimoriadne ťažké prípady, ktoré si overia pôvodný zdroj a dokonca dokážu priznať, že sa v niečom mýlili.
To už predstavuje vážnu spoločenskú nepríjemnosť. Taký človek totiž pripravuje ostatných o nerušenú radosť z vlastného omylu.
Oveľa pohodlnejší je občan, ktorý presne vie, že má pravdu. Nepotrebuje dôkazy, pretože jeho presvedčenie je samo osebe dôkazom. Ak niekto vidí svet inak, netreba sa s ním nevyhnutne púšťať do diskusie. Stačí skonštatovať, že je zle informovaný, niekto ho oklamal alebo slúži záujmom, o ktorých ani sám nevie.
Posledná možnosť je obzvlášť praktická. Tajné záujmy sa totiž ťažko vyvracajú, najmä ak nikto nemusí prezradiť ani to, o aké záujmy vlastne ide.
Pravda má naproti tomu dosť zlé spoločenské spôsoby. Prichádza nepozvaná, hovorí nepríjemné veci a občas odporuje aj tomu, kto sa na ňu odvoláva s najväčším nadšením. Navyše musí z času na čas priznať, že niečo sa zatiaľ nedá s istotou vedieť.
Skreslenie je oveľa príjemnejší hosť. Prichádza načas, zdvorilo sa usmieva, vo všetkom súhlasí s hostiteľom a ešte mu aj vysvetlí, že za všetky omyly posledných dvadsiatich rokov môže vlastne niekto iný.
Nečudo, že ho na mnohých miestach vidia radšej.
Politici si, samozrejme, verejnú mienku naďalej neochvejne vážia. Vždy, keď prijmú nejaké rozhodnutie, slávnostne oznámia, že iba plnia vôľu ľudu. A ľud sa spravidla až z médií dozvie, aké múdre rozhodnutie vlastne urobil.
Kedysi na to boli potrebné prejavy, noviny a trochu politického talentu.
Odvtedy technika výrazne pokročila.
Človek o čosi menej.
Zavádzanie sa medzičasom zmenilo na pohodlnú službu. Prichádza aj bez objednávky, je ušité na mieru a človeku ponúka jeho vlastné predsudky, starostlivo zabalené.
Moderný občan totiž nemá rád, keď ho klamú.
Iba ak mu pritom celý čas hovoria, aký je múdry.
Ak sa dá verejná mienka tak ľahko formovať, potom už nejde o to, čo si myslí ľud. Skôr o to, kto to zaňho premyslel vopred.
Ľud je, samozrejme, naďalej suverénny.
Len mu jeho názor doručujú priamo domov.
Pokiaľ možno ešte pred raňajkami.
Komentáre
Načítavajú sa komentáre…