„Ako sa vládne svetu a ako sa začínajú vojny? Diplomati klamú novinárom a potom uveria tomu, čo si prečítajú.“
Karl Kraus
Lož mala kedysi zlú povesť.
Človek povedal niečo, čo nebola pravda, a mal o svoju povesť postarané. Bez komunikačnej stratégie, bez podkladov, bez trojstranového vysvetlenia, ako treba správne chápať to, čomu všetci rozumeli až príliš dobre.
Dnes žijeme v kultivovanejšej dobe.
Lož už málokedy prichádza v zablatených topánkach. Má vstupnú kartu, tlačového hovorcu a jednotný vizuálny štýl. Na tlačovú konferenciu príde načas, naleje si vodu, počká, kým nastavia mikrofón, a poďakuje za príležitosť.
Neklame.
Rámcuje realitu.
Z propagandy sa stala strategická komunikácia, zo štvania bezpečnostné posolstvo a zo zavádzania budovanie naratívu. Ústup je repozicionovanie, neúspech dočasná výzva a rozpor iba ďalším dôkazom, že situácia je zložitejšia, než sa na prvý pohľad zdá.
„Zložité“ je mimoriadne užitočné slovo. Prežije prekvapivo veľa.
Jazyk sa medzičasom výrazne zjemnil. Človek má občas pocit, že už iba realita hovorí príliš hrubo.
Moc napokon nemá rada jasné vety. Ich nevýhodou je, že aj neskôr znamenajú približne to isté.
Oveľa praktickejší je výrok, ktorý znie dosť rozhodne na to, aby sa do večera dostal na titulné stránky, a zároveň dosť mäkko na to, aby sa na druhý deň dalo oznámiť, že bol nesprávne pochopený.
Niekde pár minút po ôsmej si človek sadne za stôl.
Pred sebou má papiere, vedľa pohár vody a za chrbtom názov nejakej inštitúcie, pokiaľ možno na modrom pozadí.
Vyzerá ako niekto, kto presne vie, čo sa deje.
Na tom záleží.
Povie vetu.
Nie nevyhnutne nepravdivú. To by bolo príliš jednoduché.
Stačí veta, z ktorej sa dá vyčítať takmer čokoľvek a na druhý deň vysvetliť, že takto sa, samozrejme, chápať nemala.
Veta sa dostane do vyhlásenia. Jeden novinár ju zapíše, druhý prevezme. Dopoludnia ju už vysvetľujú experti a na obed sa diskutuje o jej možných dôsledkoch.
Kým sa niekto opýta, nakoľko je vôbec isté pôvodné tvrdenie, otázka už dávno neznie, či je pravdivé, ale čo vlastne znamená.
Večer sa zvyčajne nájde niekto, kto s vážnou tvárou začne:
„Ako vieme...“
Človek by sa v tej chvíli občas rád zastavil.
Čo vieme?
Odkedy?
Od koho?
Lenže ďalšia veta už beží. Grafika je na obrazovke, hosť v štúdiu nasadil primerane znepokojený výraz a samotná otázka začína pôsobiť trochu nevhodne.
„Ako vieme“ býva jazykovým pamätníkom okamihu, keď sa už nikomu veľmi nechce vracať tam, kde ešte nikto nič nevedel.
Lož málokedy kričí.
Brífuje.
Médiá v tomto príbehu nie sú nevyhnutne zlé.
To by bolo až príliš upokojujúce vysvetlenie.
So zlom sa dá aspoň nejako bojovať. Únava, uzávierka a živý vstup, ktorý sa začína o jedenásť minút, sú oveľa nepríjemnejší protivníci.
V redakcii o pol jedenástej nikto nechce zradiť pravdu. Väčšina ľudí by len rada dokončila článok pred obedom.
K dispozícii je oficiálne vyhlásenie, dve reakcie, video, ktoré by bolo dobré overiť, a niekto sa už tretíkrát pýta, či je hotový titulok.
Zdroj je oficiálny.
To človeka do istej miery upokojí.
To, že je zdroj oficiálny, prirodzene ešte neznamená, že má pravdu. Aspoň sa však dá citovať.
Druhá strana zatiaľ nereaguje.
Redaktor pozrie na hodiny a ešte raz si prečíta vetu. Je v nej čosi mäkké, čosi až príliš obratne formulované.
Možno by bolo lepšie počkať.
Päť minút.
Desať.
Potom príde ďalšia správa.
Treba ísť ďalej.
Realita, žiaľ, neposiela upozornenie, že ju už možno overiť. Interpretácia áno.
Ak niečo ešte nevieme, čoskoro sa nájde niekto, kto vysvetlí, čo by to mohlo znamenať. Ak to stále nevieme, dvaja ľudia sa o tom začnú hádať.
Divák má potom celkom pochopiteľný pocit, že už počul všetky strany. Pripomenúť v tej chvíli, že na začiatku bola iba jedna neoverená polveta, býva trochu neskoro.
Bolo by to, ako keby sa niekto v polovici večere opýtal, či je to naozaj kurča.
Médiá niekedy pripomínajú preťaženého čašníka v plnej reštaurácii.
Vezme tanier, odnesie ho a položí na stôl. Nevaril ho ani neobjednal. Ak sa niekto príliš zaujíma o zloženie, ochotne povie, z ktorej kuchyne prišiel.
Kým sa hosť stihne opýtať, čo to presne znamená, čašník je už o tri stoly ďalej.
Čaká ďalšia tácka.
Ďalšia mimoriadna správa, ďalšie vyjadrenie, ďalšia reakcia na niečo, čo predchádzajúci človek možno ani nepovedal celkom tak, ako sa to teraz cituje.
Do večera býva príbeh podstatne bohatší než ráno.
Tempo sa pritom pomaly mení nielen na pracovnú metódu, ale aj na spôsob myslenia. Kto príde prvý, určí tón. Kto neskôr spresňuje, už väčšinou vysvetľuje. A kto o dva dni prinesie dôkaz, vstupuje do príbehu, ktorý už má svoje postavy, poučenie aj morálny výklad.
Pravda niekedy jednoducho príde neskoro. Nie preto, že by bola pomalá. Len sa ešte chcela overiť.
Publikum sa medzitým, prirodzene, pokúša brániť.
Čítame z viacerých zdrojov. Pozrieme si jednu stránku, potom druhú a pre istotu ešte tretiu. Človek predsa nechce byť odkázaný na jediný uhol pohľadu.
Jedného rána si muž otvorí v telefóne tri spravodajské portály. Prvý sa mu zdá príliš zaujatý, preto si prečíta druhý. Druhý je podozrivo pokojný, a tak si otvorí aj tretí.
Všetky tri sa odvolávajú na to isté pôvodné vyjadrenie.
Nevšimne si to.
Titulky sú predsa odlišné. Podľa jedného ide o škandál, podľa druhého o zásadný obrat a podľa tretieho o dôvod na znepokojenie.
Muž napokon odloží telefón s pocitom, že sa na vec pozrel zo všetkých strán.
Káva medzičasom vychladla.
Tá aspoň nepotrebuje ďalší výklad.
Nie sme hlúpi.
Keby sme boli, celé by to bolo podstatne jednoduchšie.
Väčšinou sme dostatočne inteligentní na to, aby sme našli presvedčivé dôvody, prečo veriť práve tomu, čo celkom dobre zapadá do obrazu sveta, ktorý už máme.
Nemusíme mať pocit, že nás niekto manipuluje. Skôr že konečne niekto jasne pomenoval to, čo sme aj my už dávnejšie tušili.
Je to príjemný pocit. Človek má rád, keď vo svete spozná niečo známe, aj keď si časť toho obrazu priniesol so sebou.
Lož je sama osebe dosť krehká vec. Nestačí ju vymyslieť. Potrebuje niekoho, kto ju posunie ďalej, niekoho, kto ju vysvetlí, a napokon niekoho, kto v nej nájde potvrdenie toho, čomu už bol pripravený veriť.
Na to netreba nijakú mimoriadnu zlomyseľnosť. Stačí strach, márnivosť, lojalita, zvyk a celkom obyčajná ľudská potreba, aby sme si nemuseli každé ráno nanovo skladať svet.
Človek má rád, keď veci zostávajú približne tam, kam ich večer predtým uložil. Preto známa veta upokojuje skôr tým, že sa zmestí do príbehu, ktorý už máme, než tým, že by sme si zakaždým overovali jej pravdivosť.
Niekto teda niečo povie, médiá to posunú ďalej a publikum zareaguje. Na druhý deň už môže existovať prieskum o tom, čo si ľudia o celej veci myslia, a jeho výsledky sa vrátia k tým, ktorí pôvodnú vetu poslali do sveta.
Vtedy už nejde iba o ich vlastné tvrdenie. Dá sa hovoriť o spoločenskej nálade, obavách verejnosti alebo o tom, čo ľudia očakávajú.
Veta medzitým prešla médiami, štúdiami, telefónmi aj rozhovormi pri rannej káve. Cestou získala čosi, čo na začiatku nemala: váhu.
Nie preto, že by sme sa o nej medzitým dozvedeli oveľa viac. Jednoducho ju už pozná viac ľudí.
To, čo bolo ráno iba predpokladom, sa môže popoludní stať predmetom verejnej diskusie a na druhý deň už niečím, čo zodpovedný človek údajne nemôže ignorovať.
Pôvodný autor by možno sám nevedel presne povedať, ktorá časť ešte pochádzala od neho. V tej chvíli to však nie je veľmi dôležité. Veta už žije vlastným životom a všetci, ktorí jej pri tom pomohli, môžu mať pomerne čisté svedomie.
Hovorca poskytol informáciu, novinár ju zaznamenal, expert sa ju pokúsil vysvetliť a divák si z toho vytvoril vlastný názor. Politik napokon reaguje na spoločenskú náladu, ktorá medzitým skutočne vznikla.
Nikto sa ráno nezobudil s úmyslom klamať. Väčšina zúčastnených mala pravdepodobne pocit, že si iba robí svoju prácu, a pri jednotlivých krokoch by im to človek aj celkom ľahko uveril.
Možno práve preto je celý mechanizmus taký spoľahlivý. Moderná lož totiž nie vždy potrebuje klamára. Niekedy jej postačia slušní ľudia, ktorí si dobre plnia zverené úlohy a večer odchádzajú domov s pocitom, že deň bol síce dlhý, ale svoju prácu urobili svedomito.
Celé sa to navyše odohráva v kultivovanom prostredí. V upratanom štúdiu, v čistej košeli a pri vhodnom osvetlení hovorca nekričí, expert hovorí rozvážne a moderátor z času na čas trochu prižmúri oči. Človek doma podľa toho približne vycíti, kedy ide o vážnu vec.
Sebavedomý tón si pritom ľahko pomýlime s istotou, istotu s poznaním a poznanie občas s pravdou. Možno aj preto máme radi odborníkov, ktorí neváhajú. Neistota je na obrazovke nevďačný žáner, hoci realita býva prekvapivo často neistá.
Bezchybné držanie tela nikdy nebolo zárukou, že človek hovorí pravdu. Nanajvýš svedčí o dobrej výchove.
Vážne veci sa zriedka začínajú tak, ako si ich neskôr radi predstavujeme. Nie nevyhnutne vlajkami, trúbkami alebo vetami, pri ktorých je okamžite jasné, že z nich bude problém.
Častejšie prichádzajú v oveľa skromnejšom balení:
„Podľa niektorých informácií.“
„Nedá sa vylúčiť.“
„Situácia naznačuje.“
„Čoraz viac ľudí si kladie otázku.“
Tá posledná formulácia je mimoriadne pohodlná, pretože netreba presne povedať, koho tým „čoraz viac ľudí“ vlastne myslíme.
Veta sa potom vydá na cestu. Niekto ju cituje, niekto vyvracia a pritom ju zopakuje, ďalší ju pobúrene zdieľa. Iný dodá, že, samozrejme, nevie, či je pravdivá, ale podľa neho by sa o nej malo hovoriť.
Večer si už len ťažko spomenieme, v akom stave vyrazila ráno. Pamätáme si najmä to, že sme ju počuli na viacerých miestach, a to jej postupne dodáva vlastnú váhu.
Človek si večer sadne pred obrazovku. Jeden hosť niečo sebavedomo tvrdí, druhý to s rovnakou sebadôverou popiera. Pred oboma stojí pohár vody, za nimi grafika a moderátor sa snaží udržať medzi nimi poriadok.
Chvíľu ich počúva a pokúša sa rozhodnúť, komu veriť. Potom si spomenie, že ráno musí skoro vstávať, vypne televízor a povie si, že si to radšej prečíta ráno. Možno bude obraz jasnejší.
Ráno je o tom zvyčajne viac článkov.
Obraz nemusí byť jasnejší, iba známejší.
A možno práve to je jedna z najpohodlnejších vlastností modernej lži.
Nemusíme jej ani uveriť.
Úplne jej stačí, ak pre nás po čase prestane byť čudná.
Komentáre
Načítavajú sa komentáre…