Muž si nemyslel, že by sa bez neho svet zastavil. Len mu dobre padlo, keď to občas napadlo aj niekomu inému.
Každé ráno preto otváral kalendár s pocitom osobitného uspokojenia. Farebné políčka sa v ňom tiesnili jedno vedľa druhého a nezostávalo medzi nimi takmer nijaké voľné miesto. Deň nesľuboval ani jedinú voľnú štvrťhodinu. Dokonalý poriadok.
Nedostatok času mu dodával zvláštnu vážnosť, ku ktorej človek nepotreboval majetok ani výnimočné nadanie. Stačilo sa ponáhľať. A on sa ponáhľal, aj keď práve nevedel, kam.
Pri raňajkách sa ho manželka spýtala, kedy príde domov.
– Netuším. Dnes to bude zasa blázinec.
V hlase mu popri zúfalstve zaznievala aj trocha hrdosti, no žena na to nič nepovedala. Iba odsunula maslo nabok. Za tie roky sa naučila, že v podobných chvíľach samotný súcit nestačí, záujem môže byť nebezpečný a mlčanie aspoň nezdržiava odchod.
Muž medzitým pozrel na telefón. Čakali ho tri upozornenia. Ani jedno nebolo dôležité, všetky však vyzerali naliehavo. Rozdiel medzi dôležitým a naliehavým totiž rozpozná iba človek, ktorý má čas sa nad tým zamyslieť.
Vo výťahu stretol dvoch kolegov. Na obvyklú otázku, ako sa má, odpovedal s unaveným úsmevom:
– Mám toho strašne veľa.
Jeden z kolegov pracoval predošlý večer do desiatej. Muž skromne spomenul e-mail, ktorý odoslal o pol jedenástej. Tretí dokončil správu až o druhej nadránom.
Na chvíľu zavládlo ticho.
Víťaz sklopil oči, ako sa na skutočného šampióna patrí. Všetci traja vystúpili z výťahu spokojní. Podarilo sa im dokázať, že sú nenahraditeľní. Na to, prečo vlastne museli pracovať hlboko do noci, sa už nepýtali. Taká nezdvorilosť by ľahko mohla pokaziť slávnostnú chvíľu.
Za pracovným stolom ho čakalo ďalšie potešenie: sedemnásť nesplnených úloh. Otvoril zoznam, starostlivo ho usporiadal a pridal novú úlohu: skontrolovať zoznam. Tú si mohol okamžite odškrtnúť.
Dobrý začiatok.
Na stole vedľa monitora stála včerajšia káva, studená a urazená. Nepamätal si, kedy ju tam vlastne nechal. Zato presne vedel, že o druhej má pätnásťminútové stretnutie o lepšom hospodárení s časom.
Dopoludnia zasadala pracovná skupina pre znižovanie počtu zbytočných porád. Vedenie správne usúdilo, že zamestnanci trávia na poradách priveľa času, a preskúmanie problému preto zverilo ďalším poradám.
Skupine predsedal práve on, čo považoval za významné ocenenie. Mali už tri správy, dve tabuľky a spoločný kalendár. V ten deň sa konečne dohodli, že na ďalšom zasadnutí prerokujú prvé návrhy.
Mladšia kolegyňa opatrne podotkla, že by možno stačilo niektoré porady jednoducho zrušiť.
Muž sa na ňu zhovievavo usmial. Nadšenie mladosti je, pravdaže, pekná vec, no chod organizácie predsa nemožno ponechať napospas zdravému rozumu. Každú zmenu treba najprv pripraviť, potom prerokovať, schváliť a napokon aj vyhodnotiť. Inak by si mohol každý prestať robiť to, čo nemá zmysel. A kto vie, kam by to viedlo, keby sa z toho raz stal zvyk.
Kolegyňa už nič nepovedala. V zápisnici sa konštatovalo, že rokovanie prebehlo v konštruktívnej atmosfére.
Na obed mu zostalo dvanásť minút. Kým jedol polievku, preletel očami správy. Z titulku článku o hospodárskej kríze pochopil podstatu, o vedeckom objave ho zasa poučili komentáre. Stihol zaujať stanovisko aj v politickej diskusii. O čo presne išlo, celkom nevedel, no jedného z jej účastníkov už dávnejšie nemal rád. A to bol vždy spoľahlivý východiskový bod.
Kedysi mala hlúposť aspoň čas dozrieť. Najprv si sadla, poobzerala sa okolo seba, chvíľu pouvažovala a až potom povedala niečo zásadne nesprávne. Dnes už človek nestíhal ani poriadne pripraviť vlastné omyly.
Popoludní od neho chceli stanovisko k novému návrhu. Nečítal ho, no to mu nebránilo vyjadriť sa k nemu s náležitou zodpovednosťou.
– V zásade sa s tým dá súhlasiť, niektoré otázky však ešte treba spresniť.
Prítomní spokojne prikyvovali. Veta znela rozhodne, hoci svojho autora k ničomu nezaväzovala. Jeden kolega nesmelo poznamenal, že by azda bolo dobré návrh najskôr prečítať.
Nikto neodpovedal.
Úbožiak zjavne netušil, ako veľmi môže takéto puntičkárstvo brzdiť pokrok. Ostatní už preberali harmonogram realizácie.
Počas dňa si dal umelej inteligencii vypracovať dve správy. Kolegovia ich nechali zhrnúť ďalším programom, aby sa v nich ľahšie vyznali, a tretia aplikácia zo súhrnu pripravila prezentáciu.
Muž spokojne hľadel na úhľadne zoradené snímky. Žil v nádhernej dobe. Vety sa na obrazovke radili jedna za druhou s obdivuhodnou sebaistotou a myšlienky do seba zapadali tak hladko, akoby ich naozaj niekto premyslel. Niektoré sa mu páčili natoľko, že ho takmer zamrzelo, že na ne neprišiel sám.
Z kancelárie vyšiel krátko po šiestej. Na chodbe práve upratovačka umývala podlahu. Videl ju už ráno. Aj vtedy pracovala.
Odsunula vedro, aby mohol prejsť. Nesťažovala sa, koľko má práce, nevypočítavala nadčasy ani nežiadala uznanie za svoju námahu. Muž sa jej poďakoval a ponáhľal sa ďalej. Takú pracovitosť si vážil, hoci mu pri nej trochu chýbala primeraná prezentácia dosiahnutých výsledkov.
Cestou na parkovisko sa pozrel na krokomer. Na displeji svietilo celkom úctyhodné číslo. Chvíľu si ho spokojne prezeral a potom si spomenul na škrečka, ktorého kedysi mali doma. Každý večer neúnavne behal v koliesku a ráno bol zasa tam, kde večer začal. Vtedy sa mu to zdalo smiešne.
Teraz, keď si v duchu prechádzal svoj pracovný deň, mu prišlo ľúto, ako nespravodlivo s tým úbohým tvorom zaobchádzali. Prejavoval bezchybnú pracovnú morálku, ani raz nespochybnil určený smer a nepochybne by si zaslúžil vynikajúce hodnotenie. Iba výsledok by sa preukazoval ťažšie.
Na to by sa však už iste našla vhodná tabuľka.
Keď prišiel domov, manželka už bola po večeri. Ospravedlnil sa za meškanie a začal jej rozprávať, čo všetko sa cez deň udialo. Pokrok pracovnej skupiny, nový návrh, správy aj tri naliehavé záležitosti, z ktorých jednu sa mu podarilo odložiť na piatok.
– A dokončil si to, čo si si ráno naplánoval? – spýtala sa.
Zarazil sa uprostred vety. Potom pomaly položil vidličku.
– Takmer. Zajtra to dorobím.
Manželka iba prikývla a začala spratávať zo stola. Nebola v tom nijaká výčitka. A to ho z akéhosi dôvodu zabolelo viac.
V obývačke stál na polici dávno rozčítaný román. Záložka už celé roky zostávala na tom istom mieste. Muž vzal knihu do rúk, pomaly v nej prelistoval niekoľko strán a na chvíľu si spomenul, ako rád kedysi čítaval.
Len tak.
Nie preto, aby sa niečo dozvedel alebo to neskôr využil, ale jednoducho preto, že ho zaujímalo, čo sa stane na ďalšej strane.
Vtom zazvonil telefón. Kolega chcel vedieť, čo si myslí o zajtrajšej porade. Kniha sa vrátila na policu. Záložka ďalej trpezlivo plnila svoju úlohu.
Neskôr sa posadil do kresla a pokúsil sa oddychovať. Po piatich minútach už začínal byť nepokojný. Znova si skontroloval krokomer. Do stanoveného počtu krokov mu ešte čosi chýbalo. Podľa aplikácie sledujúcej spánok si ani minulú noc poriadne neoddýchol.
Aj jeho oddych mal, ako sa zdalo, stále isté rezervy.
Zapísal si teda na zajtra ďalšiu úlohu. Úlohy ho vždy upokojovali. Kým od neho niekto niečo očakával, kým mal čo vybavovať a kam sa ponáhľať, vedel, že je ešte potrebný.
Len s tichom si nevedel rady. Ticho od neho nič nechcelo.
V ten večer sa predsa len rozhodol urobiť niečo aj pre seba. Nič veľké, iba toľko, koľko sa mu ešte určite zmestí do programu. Každý deň si vyhradí pätnásť minút len na to, aby nič nevybavoval. Sadne si, bude premýšľať a možno si položí aj zopár otázok, na ktoré doteraz nemal čas.
Otvoril kalendár a so slávnostnou vážnosťou zapísal:
Premýšľanie. 15.00 – 15.15.
Kalendár ho okamžite upozornil, že v tom čase má poradu o efektívnejšom využívaní pracovného času.
Na chvíľu zaváhal. Potom premýšľanie presunul na budúci týždeň.
Odložil telefón.
Uľavilo sa mu.
Komentáre
Načítavajú sa komentáre…